PRÍBEH KRIS - CESTA ŠŤASTNÉHO OSUDU

Veľmi dobre si spomínam ma svoje prvé okno. A to som mala len 17. Pamätám, že sme sa lúčili so strednou školou už nejaký ten týždeň a domov som chodievala v stále dezolátnejšom stave. Rodičia ma už nechceli nikam púšťať. Musela som im sľúbiť, že v ten večer sa vrátim posledným autobusom. Dokonca som tomu sama verila, keď som im to sľubovala. No stačilo pár panákov a zabudla som na všetky predsavzatia. Nerozumela som tomu. Ako to, že som  sa správala ako nepríčetná? Čo sa to so mnou v tu noc na chate stalo? Čo som to vlastne stvárala, prečo sa na mňa všetci pozerajú tak čudné? Keď mi kamarátka na druhy deň porozprávala, čo som robila, mala som chuť sa zabiť. Každopádne, rozhodla som sa, že už sa v živote tak neopijem. Nejakú dobu sa mi to aj darilo. Vypätím všetkých síl sa držať na uzde. Prestať tesne pred tým, ako sa mi stihli vygumovať všetky udalosti dňa...Myslím, že ďalšie extempore som zažila až pri oslave mojich 18tich narodenín. Podarilo sa mi vypiť dve fľaše cinzana. Päť  dní som len zvracala, zrejme to bola otrava alkoholom.

Napriek neblahým prvým skúsenostiam , alkohol mal pre mňa viac "pozitív" ako negatív. Pred každou akciou som si "musela "vypiť, aby som si zabezpečila spoločenské správanie. Ďalšou „výhodou“ bolo to, že ráno po nejakej – tej spoločenskej akcii mi nebývalo zle. Skrátka, pol litra bieleho, ktorý mi slúžil ako štartovací motor pre ďalšiu party nesmel v mojej taške chýbať. Pokiaľ som si pred spoločenskou udalosťou nemohla vypiť, radšej som ani nikam nešla, lebo by som sa inak nedokázala baviť. Keďže sme bývali mimo mesta, po každej akcii som spala u kamarátky, takže domov som väčšinou prišla  už relatívne triezva a ak aj rodičia niečo tušili, nedali to na sebe znať.

Ako sa prehlboval môj alkoholizmus, život s rodičmi sa pre mňa stával čoraz viac stále viac obmedzujúci. Urobila som všetko preto, aby som sa dostala z domu. Keď ma neprijali na vysokú školu, tak som si aspoň našla prácu ďaleko od trvalého bydliska a vyletela z hniezda s vidinou slobodného života. Pocit novonadobudnutej slobody bol skutočne opojný. Odrazu bolo všetko dovolené, keďže som nemala nad sebou absolútne žiadnu kontrolu. Spomínam, ako som si kúpila fľašku len tak, bez toho, aby som sa chystala na nejakú akciu. Zrazu ma napadlo, že takú "akciu vo dvoch" si predsa dokážem zabezpečiť aj sama. Zariadiť si pobyt  v tej najlepšej spoločnosti, teda ja + fľaška, bolo to najjednoduchšie na svete. Čo viac mi chýbalo ku "šťastiu" ? Zakaždým, keď som si šla kúpiť na druhy - tretí deň ďalšiu ploskačku sa mi akoby zázrakom podarilo zabudnúť, aké depky na zakaždým prepadli po prvotnej chvíľkovej eufórii. Dĺžka euforických stavov sa postupne priamo úmerne skracovala voči dĺžke depresívnych stavov, ktoré sa nebadane stali súčasťou môjho života. V tých svetlejších chvíľach ma, pravda, už vtedy neraz napadlo, že so mnou asi čosi nie je v poriadku. Príliš často ma zrána začala bolievať chorá duša...No a tak som dostala "skvelý" nápad. Odídem do Anglicka, tam seknem s chľastom, veď je tam drahý alkohol a podobne bludy, ktoré vyprodukovala  moja  nemocná myseľ a ja som jej s radosťou uverila. Svoj odchod zo Slovenska som oslávila tak bravúrne, že moja lektorka, ktorá so mnou absolvovala tú moju rozlúčkovú party, bola presvedčená o tom, že som na drogách. Dodnes neviem, čo som robila, ale keďže som už okná mávala bežne, ani som sa nad tým nejako nepozastavovala. Veď tam, v Anglicku, bude všetko iné...

Hneď v prvý deň v novej rodine som sa cítila zúfalo nespoločenská a tak som siahla po becherovke, ktorá bola pôvodne určená ako dar pre domáceho. V tej chvíli som bola stratená.  Matne si pamätám, že bola nedeľa, domáci boli preč a tak som im bez akýchkoľvek zábran spravila ochutnávku všetkých alkoholických nápojov v bare. V takejto spoločenskej nálade som vyrazila do ulíc... Bohvie, ako sa mi podarilo trafiť späť. Bola tma a anglické  radové zástavby sa podobajú ako vajce vajcu. Každopádne, vrátiť sa mi síce podarilo, ale utajiť svoj stav nie. Samozrejme, že domáci boli zo mňa zhrození. Hneď na druhý deň volali do agentúry, aby im poslali inú Au Pair.

A tak som putovala z jednej rodiny do druhej, od druhej k tretej, od tretej k štvrtej a tak ďalej. Odniekiaľ ma vyhodili, inokedy som odišla sama skôr, ako ma stihli o to požiadať. Len môj problém ma sprevádzal ako verný pes, nech už som sa pohla kamkoľvek...Takto som ja utekala sama pred sebou po cudzej krajine vyše roka, až mi už dochádzal dych a hlavne peniaze. Nuž som nakoniec musela požiadať rodičov, aby mi nejaké poslali, nech sa môžem vrátiť domov.

A tak som sa zas dostala do „domáceho väzenia“. „Z roboty rovno domov“, znela podmienka rodičov a ja som si už nemohla dovoliť s nimi o tom polemizovať. na druhej strane, veľmi rýchlo som zistila, že popíjať sa predsa dá aj počas pracovnej doby alebo aj doma, zavretá vo svojej izbe...Rána bývali čoraz krutejšie a moje depresívne stavy sa stále zhoršovali. Niekedy v tom období som vyhľadala moju prvú psychologičku, ktorej som samozrejme neprezradila skutočný dôvoď mojich bezútešných stavov, takže po pár mesiacoch terapie som na drzovku chodievala na sedenia opitá a ronila krokodílie slzy u nej v ordinácii nad smutnými historkami z môjho úbohého života. Paradox spočíval v tom, že mi na to neprišla, až kým  som jej sama v slabšej chvíli neprezradila, čo mám „asi“ skutočne za problém. Od vtedy zmenila stratégiu a začala ma strašiť protialkoholickou liečbou. Výsledok bol taký, že som k nej jednoducho prestala chodiť.

Po roku ubíjajúcej práce v jednej extrémne nudnej inštitúcii sa mi podarilo urobiť príjmačky na vysokú školu. Nebola som nejako extra nadšená, keďže škola bola v blízkosti môjho bydliska a tak možnosť bývať na internáte mimo dosahu rodičov, nepripadala do úvahy. Nástupom na VS sa v mojom živote zmenilo veľa veci. Niekoľko počiatočných mesiacov prvého ročníka som prežila v stavoch eufórie. Vstávala som na svitaní, lebo som sa už nevedela dočkať, kedy pôjdem do školy. Tešila som sa s tej zmeny ako malé dieťa. Nejakú dobu som sa ani nepotrebovala opíjať. Samozrejme, bola to len otázka času, kedy sa opäť vrátim k alkoholu. Dodnes nechápem, ako sa mi podarilo tu školu dokončiť. Ešte počas štúdia ma moje alkoholické úlety priviedli k odborníčke na závislosti. Táto terapeutka ma zobrala na jednu akciu, kde som sa zoznámila s prvým AA členom. Dá sa povedať, že tento človek ma doviedol do AA. A rovno na celoslovenský zjazd. Takmer ničomu som nerozumela, čo sa tam deje, ale prekvapilo ma to, že všetci ľudia sa ku mne správali, akoby ma poznali odjakživa. Pre mňa to bol úplne nový zážitok, keďže dovtedy som mala pocit, že nepatrím, resp. si ani nezaslúžim vôbec niekam patriť, pokiaľ nemám v sebe nejaké to promile, ktoré by ma o tom presvedčilo... A tak som si zažila chvíľkový dojem akejsi nepochopiteľnej spolupatričnosti, ktorý však časom zoslabol, keďže som v stretnutiach s AA nepokračovala. Mala som pocit, že oni majú všetko a ja nič. Že časom odo mňa začnú vyžadovať späť všetko to, čo mi dali. Lásku a porozumenie a tak.  A ja som nič z toho nemala, bála som sa, že nebudem mať z čoho vracať a že ma časom aj tak odkopnú...

Strach z odmietnutia, pocit neužitočnosti a úplnej márnosti ma držali akosi bokom od všetkých. Aj od tých, čo ku mne vystierali priateľskú ruku. Vtedy som ju ešte nedokázala  prijať. Verila som, že už viem ako na to. Stačí len prestať piť a nejako sa „držať“. Potom to už musí ísť. Nie je až taký problém prestať, to zvládne každý. A bez pomoci. A tak som s odretými ušami nepila asi rok. Avšak počas tohto obdobia som trpela príšernými stavmi, kedy mi život pripadal strašne nezmyselný.  Učila som sa napríklad na skúšky s maximálnym sebazaprením a po lícach mi stekali slzy  bezmocnej zúrivosti Všetko mi pripadalo neskutočne absurdné, no napriek tomu som  bojovala ďalej. Sama so sebou, so svojimi chuťami, chorým mozgom a hlavne s Bohom, ktorému som nevedela odpustiť, že vôbec „dopustil, aby som tak trpela“. Áno, celý môj život sa zmenil na boj o akési nezmyselné prežitie ďalšieho dňa, ktorého hlavným cieľom bolo čím skôr upadnúť do milosrdného spánku a nad ničím nepremýšľať...

V tomto období som bola v kontakte so svojou terapeutkou. Zrejme nebola na podobné prejavy abstinencie zvyknutá, takže keď som sa jej priznala, že uvažujem na samovraždou, okamžite ma posunula do starostlivosti psychiatričky. Tá mi nasadila antidepresíva a vo mne na okamih svitla nádej, že sa všetko samo nejak vyrieši a ja sa konečne budem cítiť inak. A tak som užívala lieky a čakala na zázrak, ktorý neprišiel. Občas som zašla za terapeutkou alebo psychiatričkou posťažovať sa, ako ma nebaví žiť , inak nič nového.  Potom prišiel dvojmesacny pobyt v Moskve. Akoby šibnutím čarovného prútika sa moje depky zmenili na eufóriu. Zrejme to už boli prvé príznaky blížiacej sa recidívy. Po pár dňoch boja samej so sebou a koketovania s myšlienkou na to, že si kúpim fľašku som si ju nakoniec kúpila a začala nasávať takým tempom, akoby som si chcela dohnať celý rok nútenej abstinencie. Po týždni intenzívneho chľastania ma spolubývajúce začali bojkotovať. Okrem toho, som už nemala peniaze na ďalší alkohol. Opäť som vyhľadala AA. Až do konca pobytu nebola dňa, kedy by som nešla na meeting. Kým som sa stihla dať ako-tak psychicky do poriadku náš študijný pobyt skončil. Opäť som začala zanedbávať meetingy a o mesiac som už bola na psychiatrii na zastavení ťahu. Ešte stále som však nebola stotožnená so svojou diagnózou a tak sa mi nesmierne uľavilo ,že na protialkoholickom vtedy nemali miesto. Pobudla som si vtedy asi 10 dni na otvorenom oddelení, kde som sa mimochodom už na druhy deň cítila ako doma. Bol to zvláštny pocit uvedomovať si, že sa medzi "bláznami" cítim tak bezpečne a prirodzene, oveľa uvoľnenejšie, ako medzi  "normálnymi" ľuďmi... Dodnes mám na to miesto veľmi prijemné spomienky. V tom čase som ešte nebola v takom fyzicky dezolátnom štádiu, aby som potrebovala detox, takže som si tam vlastne celé dni len vegetila, čítala, premýšľala a po prvý krát v živote si prežila niečo ako mysticky zážitok. Veľmi intenzívne som si precítila náhlu prítomnosť Niečoho/Niekoho silnejšieho ako ja. Bol to naozaj nádherný pocit. Zrejme vtedy začala praskať škrupina môjho skepticizmu voči viere a veciam s ňou spojených.

Po prepustení mi ten znovunadobudnutý pocit vyrovnanosti a spokojnosti vydržal ešte nejaký ten mesiac. Potom prišla jeseň a vo mne sa opäť zamračilo. Prežila som ďalší bezútešný rok nútenej abstinencie. Potom prišla ďalšia recidiva.Tá sa so mnou vliekla takmer dva roky. Za ten čas som sa prepila do štádia, kedy som potrebovala piť neustále. Spávala som s fľašou pod vankúšom. Ak som si nedala zvyčajnú dávku alkoholu, trpela som abstinenčnými príznakmi. Návaly tepla, potenie, triaška, sny o náhrobných kameňoch a podobné "príjemnosti".  Dlhodobým utužovaním svojej závislosti som sa prepracovala do bodu, kedy som už nezvládala fungovať ani s alkoholom, ani bez neho. Skrátka a dobre, nemala som  problémy s alkoholom, ale skôr problémy, keď som ho nemala poruke..Napodiv, vtedy sa mi ešte nechcelo umrieť a tak som sa vybrala na liečenie. Ako sa však neskôr ukázalo, podarilo sa mi tam akurát tak trochu zreparovať telo, ale ani zďaleka nie dušu. Vlastne ma z liečby vyhodili o týždeň skôr, lebo som si tam začala s jedným pacientom. Bohužiaľ, bolo to medzi nami "vážne". Možno poznáte pojem "opitosť citmi". Takže okrem Dg F10 som si z liečby dnášala ďalšiu posadnutosť. Závislosť na citoch. Naše vzplanutie trvalo maximálne mesiac. Bohužiaľ, prišli sme na to až potom, ako sme už asi tri mesiace bývalí spolu. No, spolu ako spolu. Každý vo svojej izbe prenajatého bytu. Každý sám za seba a obaja príšerne osameli. Aspoň teda za seba môžem povedať, že som sa ešte nikdy pred tým a nikdy potom necítila taká osamela v prítomnosti ďalšieho človeka...Takto sme "žili" spolu a zároveň každý zvlášť asi polroka. Mne sa vrátili moje staré-známe stavy úzkosti, depresie, pocity beznádeje a tak som navštívila psychiatra. Neviem, či som dúfala v zázrak, alebo som tam šla naozaj len kvôli tomu, aby mi predpísal lieky na spanie. Napísal mi aj antidepresiva, no paradoxne, čím dlhšie som ich užívala, tým boli myšlienky na smrť častejšie. Pred doktorom som sa tvárila, že všetko je v poriadku a naďalej som si honobila lieky na spanie. Bola som posadnutá yšlienkou na odchod z tohto sveta. Len v úvahách tohto typu som nachádzala akýsi zvrátený pocit úľavy. Skrátka, celé to moje choré zmýšľanie vyvrcholilo jedného slnečného májového dňa. Evidentne, Pán Boh mal so mnou ešte iné plány, hoci ma zachránili v hodine dvanástej. Keďže som po prebratí sa v nemocnici neprejavila dostatočne nadšenie z toho, že žijem, poslali ma pre istotu ešte na týždeň na uzavreté oddelenie. Bola to skvelá lekcia pokory o tom, aký som ja vlastne šťastný človek, že nie som od narodenia až do smrti odkázaná na
opateru iných, že mám slobodu rozhodovania a šancu sa niekedy rozhodnúť aj správne..

Nuž, ale ani dojem z tejto skúsenosti vo mne nezostal dlho. Napriek tomu, že som sa cítila v ťažkej pohode a teda, vlastne hlavne kvôli tomu, som sa rozhodla podstúpiť opakovačku v
neďalekej liečebni. Opäť som totiž bola v takom psychickom. rozpoložení, že som mala pocit, že sa vznášam pár metrov nad zemou. A toľko som ešte vedela, že tieto stavy sú pre mňa dosť rizikové. Tak som sa teda pobrala do liečebne s úmyslom sa trochu skľuďnit. Nuž, snaha síce bola, ale história sa zopakovala aj po druhy krát. Opäť som si na liečení našla niečo ako vzťah. Veľmi krátky, ale o to intenzívnejší. Tak, ako to už medzi dvoma ľuďmi, z ktorých ani jeden nie je psychicky v poriadku, chodí. Každopádne, zanechal mi na seba pamiatku na celý život. Môjho syna. Nemôžem povedať, žeby moje tehotenstvo patrilo k tým šťastnejším
obdobiam v mojom živote. Spočiatku som sa na dieťa veľmi tešila, no radosť vystriedali obavy, úzkostne stavy, pocity osamelosti a bezmocnosť. Bezmocnosť z toho dôvodu, že som sa musela opäť vrátiť k rodičom, aby sme s malým neumreli od hladu kdesi pod mostom. Nutnosť využívať pomoc rodičov otriasla moje ego v základoch. Bola som už zvyknutá o všetkom rozhodovať sama za seba, nebyť na nikom závislá (aspoň vtedy som bola o tom presvedčená) a  odrazu som sa musela vrátiť tam, odkiaľ som kedysi ušla.. Pre mňa to bol neskutočne ponižujúci pocit porážky a zlyhania.

Čím bol môj syn väčší, tým viac sa vyhrocovala tzv. „zákopová vojna“ medzi mnou a rodičmi. Najmä medzi mnou a otcom. Do toho všetkého moje záchvaty sebaľútosti spojené s pocitmi zatrpknutosti, vzdor voči každému vrátane Boha a mala som zamiesene na ďalšiu recidívu. Moja chorá hlava ma nakoniec presvedčila, že keď si urobím taký ten "krátkodobý únik od reality" a nikto sa to nedozvie, všetko bude OK. Skrátka a dobre, vrátili sa mi bludy o možnosti kontrolovaného pitia. Môj "krátky" výlet z reality sa natiahol na 4 mesiace...
Chcela som už z kruhu von, no alkohol ma vťahoval stále hlbšie. Pila som stále. Či na prechádzke s kočíkom, či doma a najviac som samozrejme pila večer, keď som za sebou zavrela dvere svojej "detskej" izby, v ktorej vedľa mňa, vo svojej postieľke spalo moje
dieťa..
Trvalo mi štyri mesiace, kým som sa začala nenávidieť natoľko ,aby som našla v sebe dostatok odhodlania skončiť s tým šialenstvom. Aj napriek tomu, že som pila, naďalej som chodila na meetingy AA a na sedenia k psychiatričke. Ozajstný stimul robiť niečo so sebou prišiel až keď som jeden týždeň nepovyhadzovala fľaše, ktoré som dovtedy bežne   odhadzovala hneď po vypití. Keď som ich zrátala, zistila som, že pijem asi 10násobne rýchlejšie ako na začiatku. Vtedy som sa začala naozaj báť. Samej seba. Odrazu som vedela, že ak sa chcem zachrániť a žiť ako svojprávny človek a dobrá mama musím prestať. Tentoraz som už neuvažovala o tej "ľahšej" ceste- zmiznúť zo sveta. Vlastne, odkedy sa mi narodil syn ma myšlienka na samovraždu nenapadla ani raz. Napriek tomu som ohrozila svoj život. A aj život môjho dieťaťa. Bolo 3.januara 2008 keď som dosiahla svoje absolútne dno a rozhodla sa urobiť všetko preto, aby sa mi podarilo vynoriť opäť nad hladinu. Bola som ochotná urobiť čokoľvek.
Zrejme som o tomto svojom odhodlaní presvedčila aj samotného Boha. V ten deň začala moja cesta smer Triezvy Život. Spočiatku som mala ťažký krok a roztrasene nohy, no vzhľadom na to, že som už tieto stavy poznala nič ani som neočakávala. Vedela som, že to nebude jednoduché. Ale vedela som aj čo chcem. Konečne som vedela, čo vlastne chcem.  Vyhrabať sa s úplného dna vyžaduje ochotu, úprimnosť a otvorenú myseľ. Prijatie úplnej porážky znamená prijatie faktu, že sama si so svojou nemocou neporadím a potrebujem pomoc. A potrebujem ju aj dnes. Presne tak ako v prvý deň , kedy som nastúpila túto Cestu, aj dnes potrebujem pomoc ostatných, ktorí kráčajú spolu so mnou. Nepotrebujem robiť nič iné, než to, čo som urobila pred siedmymi rokmi. Stačí v tom len deň po dni pokračovať. Aby môj život už nemusel pripomínať nočnú moru je potrebné každý deň niečo málo urobiť. Prestať sa vyhovárať, prestať odkladať veci na neurčito. Prestať sa sťažovať, ľutovať aobviňovať seba alebo druhých, Nič z toho nikam nijako nepomáha ani nikam nevedie. Prestať si robiť zbytočné starosti. Sužovanie sa obavy sú ako hojdanie sa v hojdacom kresle. 4lovek má pocit, že sa niekam hýbe alebo že si niečo „odpykáva“, ale je to len sebaklam. Robenie si výčitiek a sebaoviňovanie  len posilňuje ego. Toto je program akcie. Vyžaduje pohnúť zadkom. Na začiatok aspoň doniesť ten zadok na meeting. Počúvať. Riadiť sa doporučeniami sponzora. Počúvať druhých. Počúvať s otvorenou mysľou. Nevytvárať si vopred na všetko názor. Vzdať sa absurdného bludu, že sama viem všetko najlepšie. Byť ochotná sa učiť a nechať sa viesť.
Nuž takto som ja pomaličky pred siedmymi rokmi vyrazila na Cestu. Spočiatku pomaly, z nohy na nohu, mala som ich veľmi roztrasené, časom svižnejšie, keď ma tá Cesta začala naozaj baviť a napĺňať sa zmyslom, ktorý som pred tým nepoznala. Z počiatočného robenia vecí nasilu sa postupne stalo dobrodružstvo. Ako hovorí jedna AA múdrosť: „Na meetingy treba chodiť dovtedy, kým nás to nezačne baviť“. Alebo :“Aj keď sa ti to nepáči, len to rob“. A tak som chodila a robila, až kým mi to celé nezačalo robiť radosť. Najdlhšia je cesta z hlavy do srdca...

Postupne som veci okolo seba začala vnímať akosi inak. Nie preto, žeby sa zmenili vonkajšie podmienky, moje majetkové pomery alebo ľudia v mojom živote. Tam „vonku“ je všetko po starom. Zmenil sa môj pohlaď, ktorým na tieto skutočnosti pozerám. Ako sa hovorí v Modrej Knihe: „Dostala som nový pár okuliarov“. A je to pre mňa zároveň akýsi tester hĺbky mojej vďačnosti. Ak mi dnes moja cesta pripomína dobrodružstvo, znamená to, že som dnes správne naladená na frekvenciu vďačnosti. Akonáhle zabudnem na vďačnosť, stáva sa moja cesta plahočením slzavým údolím. Vďaka za to, že aj také dni sú. Aby som si to vedela porovnať a znovu sa rozhodnúť o aký spôsob života vlastne stojím. Každý deň mám na výber.

Ani dnes nerozhodujem o tom, či sa opijem alebo zostanem triezva. Ale smiem sa rozhodnúť požiadať o milosť prežiť ďalší triezvy deň, počas ktorého môžem byť niekomu užitočná. A v tom je vlastne celý mnou tak dlho hľadaný zmysel života, ktorý som samozrejme nikdy nedokázala nájsť, lebo som bola až po uši zahrabaná sama v sebe, svojej mizérii a dôležitosti :-)

 

S láskou a úctou

uzdravujúca sa alkoholička Kris

12 Kroků Anonymních alkoholiků:

  1. Přiznali jsme si svou bezmocnost nad alkoholem – že se naše životy staly nezvladatelnými.
  2. Dospěli jsme k víře, že síla větší než naše může obnovit naše duševní zdraví.
  3. Rozhodli jsme se předat svoji vůli a svůj život do péče Boha, tak jak ho my sami chápeme.
  4. Provedli jsme důkladnou a nebojácnou morální inventuru sami sebe.
  5. Přiznali jsme Bohu, sami sobě a jiné lidské bytosti přesnou povahu svých chyb.
  6. Byli jsme zcela připraveni, aby Bůh odstranil všechny tyto naše charakterové vady.
  7. Pokorně jsme ho požádali, aby naše nedostatky odstranil.
  8. Sepsali jsme listinu všech lidí, kterým jsme ublížili, a dospěli jsme k ochotě jim to všem nahradit.
  9. Provedli jsme tyto nápravy ve všech případech, kdy nám to situace dovolí, s výjimkou, kdy by naše počínání jim nebo jiným lidem ublížilo.
  10. Pokračovali jsme v provádění osobní inventury, a když jsme chybovali, okamžitě jsme to přiznali.
  11. Pomocí modlitby a meditace jsme hledali, jak zdokonalit svůj vědomý styk s Bohem, jak jsme ho chápali my, a modlili jsme se pouze za to, aby se nám dostalo poznání jeho vůle a síly ji uskutečnit.
  12. Výsledkem těchto kroků bylo, že jsme se duchovně probudili a v důsledku toho jsme projevili snahu předávat toto poselství ostatním alkoholikům a uplatňovat tyto principy ve všech našich záležitostech.

 

12 Tradic Anonymních alkoholiků:

  1. Naše společné blaho by mělo být na prvním místě, osobní uzdravení závisí na jednotě AA.
  2. Pro účely naší skupiny je zde pouze jedna konečná autorita - milující Bůh, tak jak se projevuje sám v našem skupinovém svědomí. Naši vedoucí jsou pouze důvěryhodní služebníci; nevládnou nám.
  3. Jediným požadavkem pro členství v AA je touha přestat pít.
  4. Každá skupina by měla být autonomní s výjimkou případů, které ovlivňují ostatní skupiny nebo AA jako celek.
  5. Každá skupina má pouze jediný hlavní účel - předávat své poselství alkoholikovi, který ještě trpí.
  6. Skupina AA by nikdy neměla podporovat ani financovat jakékoliv příbuzné zařízení, nebo podnik stojící mimo AA, ani mu propůjčovat jméno AA, aby nás problémy peněz, majetku a prestiže neodváděly od našeho hlavního účelu.
  7. Každá skupina AA by měla být plně soběstačná a odmítat příspěvky z vnějšku.
  8. Anonymní alkoholici by měli navždy zůstat neprofesionálními, i když naše střediska služeb mohou zaměstnávat specializované pracovníky.
  9. AA jako takové by nikdy nemělo být organizováno, ale my můžeme vytvářet služební rady nebo komise přímo odpovědné těm, kterým slouží.
  10. Anonymní alkoholici nemají názor na záležitosti mimo společenství, proto by jméno AA nemělo být nikdy zataženo do veřejných sporů.
  11. Naše vztahy k veřejnosti jsou založeny spíše na přitažlivosti než na reklamě, musíme vždy zachovávat osobní anonymitu na úrovni tisku, rozhlasu a filmu.
  12. Anonymita je duchovním základem všech našich Tradic, která nám stále připomíná, abychom kladli principy před osobnosti.